Zvládam to – som mama na materskej aj pracujem

28. októbra 2016

Zvládam to – som mama na materskej aj pracujem
28. októbra 2016 Veronika Heckova

Som krkavčia matka?

Keď sme sa rozhodli, že nám doma chýba ešte jeden člen domácnosti, mala som už staršie deti odrastené a prácu, ktorá nám zabezpečovala stabilný príjem. Dieťatko som veľmi chcela. Ale bolo mi hneď od začiatku jasné, že v práci jednoducho skončiť nechcem. A jasné mi  bolo aj to, že moje dieťatko patrí ku mne a neodložím ho nikam – ani do tej najlepšej opatery. Je MOJE.

Zažila som reťazovú materskú  dovolenku – šesť rokov som sa venovala iba deťom. Nehovorím, že ma to neuspokojovalo. Milovala som každú chvíľu. A blbla… Materská demencia na vysokej úrovni. Dohnalo ma to až k sledovaniu Emanuely a k vzrušeným rozhovorom o spletitých vzťahoch v telenovele. Pretože inak nebolo nič. Nikoho nezaujímalo, akú vežu sme so synom postavili, ako sme si s dcérou zatancovali, či už si deti vedia zaviazať šnúrky alebo si utrieť zadoček. Hej, mohla som to rozoberať – nezainteresovaní by ma zhovievavo vypočuli a pomysleli si s úsmevom svoje. Iné maminky by sa ma snažili tromfnúť úspechmi svojho drobizgu.

Ani mi nenapadlo vzdelávať sa, realizovať sa. Ale kdesi vo mne rástol neurčitý pocit menejcennosti, podhodnotenia sa, závislosti a strachu.

Chcela som to inak. Po svojom.

Tehotenstvo som zvládla bez väčších problémov. Aj keď ma posielali ležať do nemocnice, vymohla som si domáci pokoj na lôžku. A pracovala. Až do posledného dňa. V deň pôrodu som pri telefonovaní s daňovým úradom sledovala na mobile intervaly medzi kontrakciami. A deň po pôrode som klientovi vysvetľovala postup prihlasovania do registra poisťovne…

Keď sme sa vrátili domov, mala som chuť hodiť flintu do žita a vykašľať sa na všetko. Jednoducho zostať doma. Dívať sa na svojho drobčeka a sledovať ho každú sekundu. Ale zaťala som sa. Veď aj naše staré matere si nosili dieťa na pole. A v kancelárii ani nefúka a ani neprší.

Prvé dva týždne som mala dovolenku. Potom som s drobcom naklusala do kancelárie. Už som ju mala upravenú – čakala nás postieľka, kútik len pre bábätko, kde som ho mala nonstop na očiach. Denný režim sa zmenil. Rozdelil sa na chvíle, keď som si drobca pritúlila, spievala mu a statočne hrkala hrkálkou, a chvíle, keď moje šťastie zaspalo a ja som v krátkych časových úsekoch dokázala zvládnuť neskutočné množstvo práce. A potom znova – prebaliť, nadojčiť, zahrať sa a „makať“. Či som sa zmenila? Jasné. V šatníku som mala veci, na ktorých nevidno fľaky od mlieka, v ktorých nie je problém dojčiť, ktoré sa nekrčia a na ktorých nevidno chlpy z koberca. Do tašky som si balila nielen diár a notebook, ale aj dobroty pre svojho spolupracovníka, náhradné oblečenie, plienky…

A ideme ďalej.sevt_mam_na_materskej

Dnes má už môj drobec cez dva roky. Som šťastná, keď mi sadnú čísla na cent. A som hrdá na to, ako krásne sa drobec sám vyzuje a odloží si topánočky na miesto. Otvorí si svoju skrinku a vyberie si veci. Nosí papiere kolegyniam cez chodbu. Kreslí, strihá, lepí, skladá kocky. Ukazuje mi dianie z okna. A rešpektuje, že teraz nie – mama sa teraz musí sústrediť, mama telefonuje, mama to musí doťukať. No potom je mama iba jeho. A viete čo? Aj úrady sa dajú zvládnuť. Pani v poisťovni sa vôbec nehnevala, že jej zašpinil stoličku výživkou, „daniarky“ prežili nutnosť robiť kontrolu v miestnosti, kde sa hrá dieťa. A nikdy mi nikto nepoložil slúchadlo, keď som požiadala o chvíľku strpenia, lebo drobcovi spadla kniha a ja som musela hneď vyriešiť katastrofu. A ani sa nikto nezabil pri prekračovaní balóna alebo kladiva.

Ďakujem géniovi, ktorý vymyslel internet, a aj tomu, kto vynašiel telefón. Pretože tak môžem väčšinu času pracovať z domu. A popri varení džemu dokážem zachraňovať kačičku spoza gauča a zároveň mať na linke zákazníka. Nikdy by som neverila, koľko málo spánku stačí k fungovaniu jedinca a aký chaos sa dá zvládnuť. Neverila by som, ako efektívne sa dá pracovať.

kalendári mám popri termínoch aj drobcove poznámky. Kalkulačku občas hľadám vo vláčiku a keď potrebujem dať USB-čko do počítača, musím počkať, až mi ho tam drobec vloží. Ani kopírovať už nesmiem, na to mám špecializovaného kolegu. Zistila som, že detské nožnice strihajú lepšie ako moje a že rozdeľovače v zakladačoch môžu byť aj obrázkové.

Je to ťažké? Je. Ale je to aj krásne. Stále rozumiem, o čom to kolegovia rozprávajú, a nemusím sa len tváriť. Neplačem, že nám vypadol príjem, a ja jednoducho neviem, z čoho platiť účty. A neunikne mi ani jeden moment z drobcovho života. Sme dvaja mušketieri. Milujem ho. Jeho objatia a pusinkovanie dokáže zlikvidovať stres. Chce to rešpekt. Z oboch strán. Ba aj z tretej, štvrtej, piatej… Naučiť ľudí okolo, že veci teraz jednoducho idú takto. Že telefón nezvoní, keď sa spí, a pauza na obed je aj trikrát. Ale hlavne naučiť ich, že mamina s dieťaťom nie je tretí druh človeka – iný, odsunutý, nefunkčný a úzko špecializovaný.

Ak vás zaujali spomenuté produkty v článku, zoženiete ich v predajniach Ševt papiernictvo alebo v eshope www.sevtprerodinu.sk .

Komentáre (0)

Komentovať článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*