Otec na materskej

15. januára 2017

Otec na materskej
15. januára 2017 Veronika Heckova

Pozerám sa na svojho syna, ako sa hrá s ocinom. A usmievam sa. Ešte pred niekoľkými mesiacmi by som si nedokázala predstaviť, že sa budem usmievať. Bolo mi do plaču. Materská sa končila a z výšky rodičovského príspevku by sa asi mala žene od radosti krútiť hlava. Ale nekrúti. Skôr ju ženie do depresie. Manžel nedávno zmenil prácu a jeho plat bol ozaj len nástupný. Takže malo nastať veľké uskromňovanie sa. Pred nástupom na materskú som pritom nepatrila k málo zarábajúcim. Poctivo som platila odvody i dane. A vedela som, že zamestnávateľ nebol dvakrát nadšený z toho, že mu na dlho vypadnem.

Jednoznačným riešením pre nás bolo – otec na materskej

S manželom sme situáciu prebrali už dávno, keď bol náš syn ešte len fliačikom na fotke zo sona. Babičky boli ďaleko, myšlienka na jasle sa nám nepáčila ani jednému. Zhodli sme sa na tom, že môj príjem je vyšší a pre našu rodinu dôležitejší. A takisto i práca, v ktorej som bola už nejaký ten rôčik.

Ale ako sa blížil deň, keď som sa mala vrátiť do práce a nechať náš uzlíček šťastia na celé dni manželovi, nechcelo sa mi. Pravdupovediac, bála som sa.

Syna som stále dojčila. Manžel je v kuchyni ľavý a na akýkoľvek poriadok v jeho réžii bude potrebné rezignovať. Ale na druhej strane, už ho nenapína na vracanie, keď pozrie do plienky, a nemáva záchvaty paniky, keď syn začne plakať. Ani ho už nedrží, ako by sa mu mal v náručí každú chvíľu rozsypať. Tak som si povedala: ,,Žena, vzchop sa! Nebuď sraľo. Keď sa nebojí on, ty to zvládneš! A stále sa to dá zrušiť.“

Niekoľko týždňov pred nástupom som začala nechávať synčeka s manželom samých – stále na dlhšiu dobu. Chodila som do práce, aby som sa aklimatizovala, do mesta, do knižnice… A celkom som si to užívala. Ráno som malého nakŕmila, vybozkávala a odišla. Vrátila som sa na poludnie na ďalšie dojčenie. Synčeka som uložila spať a pustila sa do varenia. Manžel odhodlane upratoval.

A potom prišiel deň D – nástup. Svojich dvoch chlapov som nechala napospas jedného druhému. So zaťatými zubami som zasadla za pracovný stôl. Telefón som nastavila na najvyššiu hlasitosť a pridala aj vibrovanie. Pre istotu. Celé dopoludnie som nervózne pozerala na mobil. Ale mlčal. Keď zrazu zazvonil, až som nadskočila. Manžel volal, že je poludnie a s malým čakajú pred firmou. So zamestnávateľom som si dohodla prestávky na dojčenie vopred a teraz som vypálila ako raketa. Manžel sa statočne usmieval a ani malý nevyzeral, že by bol nespokojný. Aj ja som sa usmiala, keď som ho napapaného uložila do kočiarika a videla, ako sa môj mužíček nežne skláňa a starostlivo drobčeka prikrýva. V tej chvíli som vedela, že to pôjde.

Chce to len veriť jeden druhému a prispôsobiť sa. Nekritizovať. Nečakať, že manžel bude robiť všetko tak, ako ja. Nezačínať vety slovami: ,,Ja by som…“ Samozrejme, nikto učený z neba nespadol. A určite nám, ženám, idú niektoré veci prirodzenejšie ako mužom. Ale väčšina je len vecou cviku a odhodlania. Je to o dôvere – že zvládne detské boliestky i očkovanie. O presvedčení, že syn si mohol hrču rovnako ľahko vyrobiť i pri mne. Že je sýty a prebalený, aj keď tam ja nie som. A rovnako je to aj o sebadôvere – ocino s dieťatkom v náručí to medzi ženami kraľujúcimi na detskom ihrisku či v čakárni u lekára ozaj nemá ľahké. No ani medzi mužmi to nemá ľahké. Avšak ani žena, ktorá sa prizná, že pracuje, zatiaľ čo o bábätko sa stará manžel, väčšinou nie je obdivovaná. Predsudky vládnu svetu.

My sa ich snažíme zbaviť.

Manžel stále nevarí, takže to je moja úloha. Ani nežehlí, ale práčku naplniť dokáže. A v neporiadku sme sa ešte nestratili. Dokonca začal pracovať na čiastočný úväzok z domu pri počítači. Chodieva s malým von tak, ako by som chodila ja. Možno sa len vracajú špinavší. Zvládne soplíky i udreté kolienka. A môžem povedať, že chlapský prístup niekedy vôbec nie je od veci. Nakŕmi ho, prebalí aj prezlečie. Dokonca číta rozprávky a vozí macíka vo vozíčku. Občas je mi ľúto, že mi niektoré ,,prvýkrát“ unikajú. Ale keď vidím manžela hrdého a plného pýchy, dožičím mu tú radosť z úspechu a vychutnávam si to ,,druhýkrát“.

A viete, čo je na tom najlepšie? Pochopenie. Pochopenie medzi nami. Vieme, že sme unavení, no obaja ideme naplno. V noci vstávame k malému na striedačku. Manžel dospáva počas dňa, ja cez víkend. Prídem domov a som mamou. A oddýchnem si pri tom. Skutočne oddýchnem, pretože je to úžasná zmena nechať nachvíľu prácu bokom a len tak si užívať čas so synom. Manžel prehodí výhybku a na chvíľu vypne. Večer si vychutnávame spolu. Varím, keď malý zaspí, aby bolo niečo na ďalší deň alebo aj na niekoľko dní (zlatá mraznička ). A cez víkend sa snažíme prehodiť si úlohy – ja som mama na materskej a manžel si užíva čas tak chlapsky po svojom.

Či na nás neukazujú prstom? Niekedy vidíme zdvihnuté obočia a počujeme otázky typu: ,,Nie je to divné?“ Nie je. Synček je nás oboch, obaja sme ho chceli. Môj manžel je predsa jeho otec a chce preňho len to najlepšie, rovnako ako ja. Áno, pre nás oboch je to ťažké. No teraz manžel vie, aké je to byť doma s dieťaťom. Izolovaný od spoločnosti, v zajatí stereotypu a pocitu vyhorenia. Ja zase viem, aké to je prísť domov s pocitom únavy a vidieť, že ten druhý len čaká na to, kedy prehodí dieťa do vášho náručia a konečne si užije trošku súkromia.

Takže muž na materskej? Dá sa to, len treba chcieť. Nájsť si ten svoj vlastný spôsob fungovania.

Komentáre (0)

Komentovať článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*