Čo sa za mlada naučíš, také budú Vianoce

19. decembra 2016

Čo sa za mlada naučíš, také budú Vianoce
19. decembra 2016 Veronika Heckova

Vyrastala som v socializme. Ako ostatne mnohí z nás. Otec mal prácu, v ktorej bolo zakázané čo i len pomyslieť na Ježiška. Namiesto novorodenca v jasličkách so zázračnou schopnosťou bol normalizovanému človeku veľkoryso ponúknutý zarastený Dedo Mráz. Prípadne aj Snehulienka, ak by sa to niekomu zdalo málo. Našťastie, v momente, keď sa zavreli dvere bytu, moji rodičia zabudli na východného bratského rozdávača darčekov. Ježiško k nám síce nechodil, ale Vianoce mali svoje tradičné kúzlo. A to sa prenášalo z generácie na generáciu. Vedela som, že to, čo robí môj otec a moja mama, majú od svojich rodičov, a tí to zase mali od svojich..

Vianoce pre mňa boli a navždy zostanú voňavé.

Voňajú po mandarínkach a ihličí, kyslej kapuste a škorici. A voňavé ich robím aj svojim deťom. Čarovné, plné symbolov v zmysle opakovaných tradícií.

Mne len stačí povedať slovko Vianoce a už sa usmievam. Vidím mamku, ako tajne schováva pod biely obrus papierové peniaze, aby sme ich mali dostatok po celý rok. Brata, ako strká do peňaženky lepkavú kapriu šupinu. Seba s prstami zalepenými od živice, keď sa snažím vytvoriť, čo najkrajší vianočný svietnik. Vidím, ako tajne kladieme svoje darčeky k zväčšujúcej sa kôpke pod stromčekom. A ocina, ako povstane za stolom a my spolu s ním – sviatočne oblečení a učesaní. To prianie, aby sme sa takto o rok znovu všetci spolu zdraví stretli, mi znie v mysli každý rok. Verte mi, že nikdy nejem cesnak s medom. Nikdy, len na Vianoce. To preto, aby sme boli takí zdraví ako ten cesnak. A keď nám mamka robila na čelo krížik medom, aby sme sa ľúbili, ako ľúbia včielky med, v tom momente tak som vážne ľúbila i svojho brata.

image description

Dnes schovávam darčeky po byte ja a prisahám deťom, že žiadne doma nie sú. Po nociach ich balím do tých najkrajších papierov a krabíc. Niekoľko týždňov pred Vianocami vypekám, a koláčiky ukladám na nedosiahnuteľné miesta, až nakoniec na Vianoce vonia byt po škorici a vanilke, perníku a čokoláde. Vyberám tie najkrajšie jabĺčka, aby po prekrojení bola vnútri krásna hviezdička. A keď varím kapustnicu, tak sa všetci chodia uisťovať, že je taká, aby v nej varecha stála.

Počas čarovnej noci pred Štedrým dňom čakám, kým deti zaspia, aby som tajne vyzdobila stromček, a teším sa, že ráno bude izba celkom iná – plná. Plná symboliky Vianoc. Čakania na prekvapenie a čakania na to, čo sa každý rok opakuje. Na zlaté prasiatko, ktoré niekto vtipný nakreslí fixkou na zrkadlo. Na izbu, v ktorej hreje a žiari láska.

Keď deti donesú domov betlehémske svetlo, to malé svetielko prinesie domov ozajstné čaro. Vôňa vosku zo sviečok na stole sa zmieša s ostatnými vôňami. Slamená hviezda na stromčeku je zrazu ako zo zlata. Potajomky strčím pod obrus peniaze – alebo kreditku, ako sa nám stalo minulý rok, keď sme zistili, že doma nemáme žiadne papierové peniaze.

A môj drahý tajne cinká zvončekom, aby sme sa rýchlo umyli peniažkami, utreli novým uterákom a utekali k zázračne rozžiarenému stromčeku. Tichučko znejú koledy a pubertiaci neprevracajú oči pri modlitbe, ale na počudovanie sa oduševnene modlia.  Ja ponúkam cesnak, lámem oplátky a robím na čelo sladký krížik. A moje deti sa chichocú pri stole, keď im med steká po nose. Rybu už nikto ani nedoje.

Viete, aký zvuk je na Vianoce najkrajší?

Zvuk pri trhaní papiera a hlasného: ,,Jéééj!“. A najkrajšie svetlo je v očiach blízkych, keď cítia, že všetci na seba navzájom myslia. Na to, ako urobiť druhým radosť, ako rozosmiať. Hoci len maličkosťou. Aj keby to boli len termoponožky, rukavice alebo krásny zošit. Niekto na ne možno šetril dlhé mesiace, ale vyberal ich s láskou a túžbou potešiť.

Po rozbalení darčekov upraceme zvyšky papiera a zahráme si hru, ktorú sme si, ako to u nás býva zvykom pod stromčekom. A pijeme horúcu čokoládu a namiesto kolied si púšťame ako kulisu Popolušku. V ten večer sa nikto neschováva za počítač ani do svojho kútika. V ten večer sme všetci spolu. Smejeme sa, premýšľame, ktorý zákusok zjeme ako ďalší, fúkame na striedačku do sviečok a komentujeme stúpajúci dym, krájame jabĺčka a pomaranče…

A Vianoce voňajú. Hrejú. Dnes už viem, že moji synovia raz budú núkať cesnak a prednášať prípitky. Moja dcéra bude merať kvalitu kapustnice varechou. A jeden večer v roku budeme čakať, až princ povie: ,,Poď dolu…“. Pretože aj keď deti vyrastú z viery z Ježiška a budú vedieť, kto naozaj dáva darčeky, a aj keď im rodičia časom prídu staromódni a trápni, Vianoce nikdy nebudú ani staromódne a ani trápne. Sú pre mňa darčekom od mojich blízkych. A ja ich rovnako so všetkou starostlivosťou a láskou dávam im.

Komentáre (0)

Komentovať článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*