Rozhovor s kreatívnou umelkyňou a fotografkou Mishou

17. marca 2017

Rozhovor s kreatívnou umelkyňou a fotografkou Mishou
17. marca 2017 Veronika Heckova

Poznáte ju ako skvelú speváčku. Vedeli ste však, že je kreatívna umelkyňa a fotografka? S Mishou sme sa porozprávali o tom, čomu sa práve venuje a čím napĺňa svoje dni popri starostlivosti o krásne dvojičky Miu a Nalu.

Misha: ,,Milujem nakupovať školské potreby. Doma máme všetky farbičky sveta, ale stále ich nemáme dosť!”

 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Ako sa z tlmočníčky stane zlatá slávica a zo speváčky kreatívna mamina fotografka? Čo bolo impulzom na zmenu?

Zo svojho koníčka si neskôr vždy urobím svoju prácu. A preto ju, pochopiteľne, milujem. Ako dieťa som chytila veľký záujem o angličtinu, lebo som si chcela vedieť prekladať texty obľúbených pesničiek. Už tu sa mi hudba spájala s angličtinou a bolo len logické, že som angličtinu potom aj vyštudovala. Keď som po 9 rokoch práce s angličtinou mala možnosť nahrať prvý album a vydať prvý singel, ten vyletel na prvé miesto v krajine a ja som musela začať rušiť tlmočenia a odmietať preklady, aby som stíhala hrať koncerty, skúšať s kapelou a nahrávať v štúdiu. A tak prvú dospelácku dekádu môjho života venovanú angličtine vystriedala druhá dekáda venovaná hudbe. Keď sa mi konečne pár rokov pred štyridsiatkou podarilo založiť si rodinu, rozhodla som sa zo šoubiznisu stiahnuť a byť naozaj mamou svojim vytúženým dvojičkám. Fotografia bola od základnej školy moje veľké hobby a ako som stále fotila svoje deti, oslovili ma moje kamarátky maminky, nech nafotím aj ich deti.

A vlastne boli to práve ony, čo mi poradili, že by som sa tým mohla živiť. Tretia dekáda môjho dospelého života teda patrí fotografii a možno to bude aj dekáda doživotná. To ukáže čas.

Sú to diametrálne odlišné práce. Ako sa dá zvládať taká veľká zmena?

Ľahko. Keďže to bola zmena k 25 rokov obľúbenej činnosti, v ktorej som sa za ten čas mala možnosť veľa naučiť, jednoducho som jedného dňa začala s fotografovaním detí a dospelých profesionálne. Nepotrebovala som sa na to nijak pripravovať, lebo som to robila aj desaťročia predtým popri hudbe a angličtine. Na tejto práci sa mi najviac páči, ako sa mi vymenil typ ľudí, s ktorými prichádzam do styku. Usmiati a spokojní rodičia, ktorí sa na mňa milo usmejú, keď sa náhodou niekde stretneme, a prídu sa fotiť znova, keď ich deti už o niečo podrástli.

Čo vás motivuje a ženie dopredu?

Motivuje ma túžba niečo po sebe zanechať. Niekedy je to zvukové a niekedy vizuálne. Jednoducho musím mať za sebou viditeľný výsledok práce. Preto by som asi nedokázala robiť napríklad niekde na recepcii.  Nikdy som nebola zamestnancom, stále som si šéfovala sama. A táto voľnosť (ale aj veľká zodpovednosť) mi dáva krídla vymýšľať si celý život rôzne projekty a postupne ich realizovať. Realizujem tie, o ktorých si myslím, že budú naozaj na profesionálnej úrovni a nebudem sa musieť za výsledok hanbiť. A to prináša aj veľa sebavzdelávania a neustáleho štúdia v tých sférach, o ktoré sa zaujímam. Napríklad celé obdobie strávené v New Yorku som sa pravidelne venovala rôznym workshopom, kurzom na úpravu fotografií a strihanie videí. Vtedy som ani len netušila, že raz to bude moja práca. Jednoducho ma to zaujímalo, tak som sa učila.

sevt-Misha atelier (19)Ako vyzerá váš kreatívny proces tvorenia? Prichádzajú nápady spontánne a nasleduje okamžitá realizácia, alebo nosíte nápad dlhšie v hlave, vylepšujete ho a až následne ho realizujete?

Väčšinu nápadov tvoriví ľudia asi nosia dlho v hlave. Hlavne také, ktoré sú veľké a vyžadujú si aj nemalé investície. Napríklad svoj vidiecky dom som nosila v hlave 10 rokov. Až keď som si našla ideálny pozemok, nakreslila úplne do detailov jeho projekt ako podklad pre architekta, potom o rok stál. Medzi koncertmi som kmitala dohliadať na stavbu a keď moji kolegovia z brandže možno žúrovali, ja som doslova s bagristom kopala žumpu. Nápad na prvé cédečko vznikal tiež roky. Aj keď konkrétnych 13 pesničiek sme s producentom a hudobníkmi mali hotových  za  26  dní.

Tie menšie projektíky sú doslova okamžitou záležitosťou. Raz som dostala nápad, že pre svoje deti vyrobím stojan na farbičky. Posadila som deti do auta a potom do vozíka vo veľkom obchode s náradím a stavebninami. Kúpili sme plastovú strešnú krytinu, narezali ju na pásy a doma dokončili. Do druhej v noci bol stojan hotový, a to nápad vznikol možno o tretej popoludní. Samozrejme, keby som tomu venovala viac času, narezala by som tie pásy tenšie, aby stojan udržal aj kratšie zostrúhané farbičky. Niekedy nemôžem ani zaspať, lebo mi ide hlava vybuchnúť od návalu nápadov. Toľko užitočných hračiek by som uvítala na trhu, no sú len v mojej hlave. Dokázala by som navrhnúť série hračiek a kreatívnych vecí pre deti aj dospelých. Musím len nájsť vhodného realizátora, lebo mne sa s tým obchodne narábať nechce, na to nemám bunky.

Robíte to, čo vás momentálne najviac baví? Alebo máte ešte nejaké nesplnené profesionálne sny?

Vždy robím to, čo ma práve najviac baví. Tak je to aj dnes. Často si uvedomujem, aké mám šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví. Veľa ľudí si to chodí do práce len odtrpieť. Netvrdím, že si za to všetci môžu sami. Navyše, byť si sám sebe pánom i šéfom zároveň je aj veľká odvaha, či sa nám podarí sa uživiť. Ja som kedysi pracovala aj 16 hodín denne. A pri dnešnom systéme v našej krajine, ktorý to malým podnikateľom len sťažuje, je to naozaj odvaha. Mojich nesplnených profesionálnych snov je ešte dosť na niekoľko desaťročí. Nemusím si ich všetky splniť, ale je lepšie mať ich veľa, aby som si mala z čoho vyberať tie najlepšie a tiež „najbezpečnejšie”.

Životný sen (nepracovný)?

Nemám žiaden obrovský životný sen. Môže to vyznieť ako klišé, ale chcem len, aby sme boli zdraví a aby z mojich detí vyrástli dobrí ľudia, ktorí sa vedia o seba postarať. A aby sa k nám stále vracali a mali nás tak rady, ako mám ja rada svoju mamu. Preto pre ne musím robiť toľko, ako robila a stále robí pre mňa moja mama. Chcem, aby sme my, rodičia, dokázali dať svojim deťom všetko, čo budú v živote potrebovať, a vychovať ich tak, aby si neskôr vedeli všetko zadovážiť samy. Nechcem, aby dostali všetko od nás. Aj ja aj môj muž sme tak vyrástli. Takže najbližších dvadsať rokov mám o činnosť na plný úväzok postarané. A potom už budem len oddychovať, lepiť napríklad „decoupage“ krabičky alebo si kresliť… a fotiť, robiť fotoknihy, pre-dávať fotoobrazy… alebo sa hojdať v kresle na terase vidieckeho domu a spievať si.

Kde čerpáte inšpiráciu? Hľadáte ju aj v zahraničí?

Možno sa budete čudovať, ale na svoju „hobby art“ kreatívnu činnosť často čerpám inšpiráciu z obyčajných katalógov s produktmi. Raz sme leteli do Puerto Rica a v lietadle z New Yorku bol namiesto nezaujímavého letiskového časopisu katalóg s rôznymi potrebami do domácnosti a kreatívnymi potrebami. Ani neviem, ako ten let ubehol. Odfotila som si v ňom veľa zaujímavých vecí a potom som asi 5 z nich realizovala v detskej izbe svojho vtedy trojročného synovca. Milujem nakupovať školské potreby a farbičky. Keby mi niekto namiesto živých kvetín priniesol k sviatku kyticu z farbičiek, tešila by som sa ako malé dieťa. Preto tiež milujem Downtown New York. Dokážem donekonečna chodiť po jeho uličkách a sledovať pouličných umelcov, čo tvoria priamo na ulici, a „obkukávam” ich techniku.

Tak som sa toho veľa naučila. 11 pobytov v New Yorku v priebehu dekády mi dalo veľmi veľa. Veľa do hudby aj do života. Videla som pokoru naozajstných veľkých umelcov a keďže nemám žiadnu jazykovú bariéru, spriatelila som sa s mnohými miestnymi profesionálmi a to je teda škola na nezaplatenie. Čakám, až moje dcéry budú školáčky, aby som ich tam vzala a ukázala im všetku tú zaujímavú tvorivú krásu, prírodovedecké múzeum a podobne. A potom už nechám na ne, nech si samy vyberú, čo ich zaujíma a čomu sa budú chcieť venovať.

Odkedy máte deti, vnímate vlastnú kreatívnosť ešte intenzívnejšie? Podporujete ju aj u detí? Ako?OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Prvé tri roky strávené pri deťoch, to bol poriadny zaberák. Od narodenia som perfekcionistka a to je pri dvojičkách asi prekliatie. Preto som 3 roky nespala. Všetko som chcela mať stopercentné a to si aj vyžiadalo svoju daň v podobe únavy, nadváhy a stresu. Teraz už mám škôlkarky a úžasné parťáčky. Asi po mne zdedili radosť z tvorby, lebo ich cesta ráno z postele vedie rovno k stolíku s farbičkami, a kým vyleziem z postele ja, už majú nakresleného aj pol obrázka, niekedy i vodovými farbami. Dokážu tak stráviť aj hodinu. Pri tom sa spolu rozprávame, vymýšľame si príbehy alebo si spievame pesničky. Ja ako maniak na tvorivé príslušenstvo vždy nakúpim razidlá, vykrajovadlá, papiere, farbičky a iné potreby.

Máme toho plný dom, všetko je potriedené v šuflíčkoch a krabičkách. Donekonečna to ukladám a triedim a vždy, keď ma zbadajú deti, začnú po mne opakovať. Bez kriku a potreby nahnať ich do upratovania tak začína mať naša domácnosť podobu organizovaného tvorivého priestoru. A to nespomínam svoj nový fotoateliér, ktorý je tiež miestom na tvorivé realizovanie sa detí. Môj muž má zas na starosti ich pohybovú výchovu. Keďže okrem svojej práce je aktívny aj ako hokejový tréner, naše deti nemôžu len presedieť pri farbičkách.

Ako relaxujete?

Kedysi som vybehla na hrádzu na korčuliach a urobila svojich obligátnych 18 ranných kilometrov. Teraz mám však petržalskú hrádzu ďaleko, pretože s deťmi sa nám lepšie žije pri Bratislave. Okrem hudby a dobrého filmu je pre mňa relaxom hocičo tvorivé. Posledný polrok som závislá na antistresových maľovankách. Má to pridanú hodnotu pre moje dvojičky Miu a Nalu. Keď vidia, čo si vymaľovávam ja, aj ony chcú také detailné a náročné obrázky. Už ich zvládajú krásne precízne vyfarbiť.

Niekde som čítala, že KREATIVITA A MÁRNIVOSŤ IDÚ RUKA V RUKE. Platí to aj u vás?

Ako sa to vezme. Ja sa považujem za šporovlivého človeka, ale je pravda, že za umelecké potreby, objektívy, fotoaparáty a predtým aj za hudobnú techniku a cédečka som vždy minula, čo som mohla. Teraz pri deťoch sa už brzdím.

Jeden z legendárnych výrokov Henryho Forda je: Keby som mal vo vrecku posledný dolár, minul by som ho na reklamu. Keby ste vy mali „posledný dolár“, na čo by ste ho minuli (samozrejme, odhliadnuc od potreby zabezpečenia životných potrieb)?

V tomto sa na Henryho Forda nepodobám. Nikdy som neinklinovala k platenej propagácii toho, čo robím. U mňa je reklamou spokojný klient a potom sa ľudia už ozývajú sami na základe osobných odporúčaní. Nikdy som si neplatila reklamu, jednoducho k tomu nemám vzťah. A na čo by som minula posledný dolár? Keď som ešte na vysokej škole začínala s anglickými prekladmi, vždy som zo zarobených peňazí kúpila ďalší odborný slovník. Po čase som mala doma 50 odborných slovníkov v hodnote 40-tisíc korún a to bolo v deväťdesiatych rokoch veľa peňazí. Dnes ich mám odložené v knižnici a sú symbolom toho, do čoho investovať, aby sme sa posúvali vpred – do „know-how“. A popravde asi netúžim po veľkých obrátkach.

Potrebujem aj časový priestor na osobný rozvoj, chcem sa stále učiť nové veci a hlavne venovať čas rodine. Žijeme len raz! Preto nie som ochotná márniť život sledovaním telky. Snažím sa naplno si užiť každú chvíľu, aj keď to práve znamená blázniť sa v sobotné ráno s deťmi v posteli alebo si s nimi v sobotu večer vyrábať stojan na ceruzky. Je mi jedno, že je vtedy celá spoločnosť na nejakom plese. Mne je práve najlepšie.  Ale ktovie, možno po päťdesiatke chytím druhý dych a začne mi „žúrka life”.

Komentáre (0)

Komentovať článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*